Libertarianizmus pod lampou hlbinnej a kognitívnej psychológie, 1.č

Autor: Braňo Uhrecký | 16.10.2013 o 12:43 | (upravené 16.10.2013 o 12:52) Karma článku: 4,22 | Prečítané:  816x

Hoci mám rozpísaný iný blog, ktorý je tiež na viac častí, dostal som pomedzi to chuť na inú tému. Je to už nejakú dobu, čo som sympatizantom dvoch súčasne nie zrovna populárnych, ba ani nie celkom kompatibilných smerov. Tým prvým je hlbinná psychológia (zvaná aj psychodynamická či psychoanalytická) a druhým je rakúska ekonomická škola. Spoločné majú to, že obidve majú svoj pôvod v Rakúsku (Freud, Jung, Adler a Menger, Mises, Hayek) a časom sa rozšírili podstatne ďalej, najmä do Ameriky. Avšak od svojho vzniku až dodnes sú považované za kontroverzné a pseudovedecké.

Popri samoštúdiu myšlienok obidvoch týchto prúdov, ktoré sú síce z rozdielnych odvetví, ale obidve sa zaoberajú ľudskou povahou, svojim spôsobom, som sa neraz musel zamyslieť nad tým, či vôbec idú nejako dokopy. Zatiaľ čo rakúska ekonomická škola sa ňou zaoberá za účelom koncipovania efektívneho makroekonomického systému, psychoanalýza ako prakticky a klinicky orientovaný prúd psychológie za účelom riešenia problémov jednotlivých ľudí. Pri svojich úvahách jedni aj druhí prichádzajú k myšlienkam o spoločnosti a individuálnom ľudskom konaní, ktoré si v niektorých bodoch odporujú. Znamená to však, že psychoanalýza a libertarianizmus sú v nerozlučiteľnom rozpore?


Ludwig von Mises a Sigmund Freud

Predovšetkým sa obvykle ani nedávajú do súvilosti, avšak začať by sme mohli pri Ludwigovi von Misesovi. Ako skoro každý intelektuál či vedec, aj on mal svoj postoj k Freudovi a je pomerne prekvapivý. Uvediem tu úryvky z jeho slávneho diela Human Action Liberalism: A socioeconomic exposure. V prvom z nich hovorí o vzťahu psychológie a praxeológie (Misesom navrhovanom odbore o ľudskom konaní, ktorý však vychádza z axióm a deduktívneho usudzovania, nie empirických pozorovaní, má slúžiť hlavne ekonomickej teórii). V druhom zase hovorí o tzv. Fourierovom komplexe, čo je jeho vlastný psychoanalytický termín, ktorým označoval patologickú závisť, keď ľudia dávajú viac prednosť rovnostkárskemu otroctvu než nerovnej slobode za cenu horšej materiálnej situácie, len aby aj tí druhí sa mali mizerne. Takže, tu máte tie citáty:

„Predmetom praxeológie je konanie samotné. Tým je zároveň určený vzťah praxeológie k psychoanalytickému konceptu nevedomia. Psychoanalýza je psychologická a nezaoberá sa konaním, ale silami a faktormi, ktoré k nemu vedú. ... Praxeológia viac než iné odvetvia poznania je za mnoho vďačná psychoanalýze. Kvôli tomu je o to dôležitejšie byť si vedomý hranice medzi nimi.“

„Pochopenie koreňov odporu voči liberalizmu nemožno dosiahnuť na poli logických úsudkov. Táto opozícia totiž nevznikla z logického úsudku, ale z patologického mentálneho stavu – z resentiment a neurastenického stavu, ktorý by sme mohli nazvať Fourierov komplex (pomenovaný po jednom francúzskom socialistovi, pozn. autora). ... Bohužiaľ, v zdravotníckej oblasti nebola venovaná pozornosť ťažkostiam vyplývajúcim z Fourierovho komplexu. Vskutku, neboli zaznamenané ani Freudom, samotným majstrom psychológie, ani jeho nasledovateľmi venujúcimi sa teórii neuróz, i keď je to práve psychoanalýza, ktorá nám otvorila cestu k súvislému a systematickému chápaniu mentálnych porúch takéhoto typu.“

Freud a Mises mali spoločného viac ako sa zdá, povahovo i intelektuálne. Freud bol známy svojou cyklickou argumentáciou, keď o odporcoch teórie Oidipovského komplexu tvrdil, že sami sú dôkazom jeho existencie, pretože ho v dôsledku silného pôsobenia morálnej zložky osobnosti, tzv. Superega, nevedome vytesnili a kvôli tomu Superegu, ktoré musí odmietnuť kultúrne neprijateľný koncept Oidipovského komplexu, mu tak energicky odporujú. Rád diagnostikoval svojich odporcov. Vo svojich tvrdeniach bol dogmatický, nekompromisný a rozpory s jeho kolegami často viedli k úplnému rozchodu (Carl G. Jung, Alfred Adler, Otto Rank). Mises bol podobný prípad. Axiómy jeho makroekonomickej teórie sú nastavené tak, aby sa nedala vyvrátiť (napríklad aj tým, že zamieta ekonomatiku a štatistické ukazovatele ako relevantnú metodológiu, i keď myslím si, že paradoxne v ekonómii to má väčšie opodstatnenie než v psychológii) a de facto sa vždy len sama potvrdzuje. Tzv. Fourierov komplex si sám vymyslel, aby mohol diagnostikovať svojich odporcov a mal proti nim akéhosi sofistikovanejšieho ad hominema. Napísal útlu knižku s názvom Antikapitalistická mentalita, v ktorej dosť tendenčne i povrchne kritizuje socialistov (i keď celkom šikovne vysvetľuje vznik oxymoronu „ľavicový intelektuál“ a vyvracia populárne mýty o kapitalizme). Keď na stretnutí Mont Pelerin Society niektorí diskutovali o tom, že progresívne zdanenie by za určitých okolností mohlo byť opodstatnené, tak na to povedal: „Všetci ste len banda socialistov!“ A potom odišiel... Napriek tomu, mám ich oboch celkom rád J.

Ludwig von Mises

Racionalita a nevedomie

Tradičný neoliberálny pohľad na človeka ho považuje za racionálnu bytosť, ktorá kalkuluje a riadi sa princípom maximalizácie úžitku, keď si vyberá na trhu tovarov a služieb. Je uvedomelý, má jasne vytýčené ciele a plánuje ich dosiahnutie. Takýto model, zvaný aj homo economicus, presadzoval už Adam Smith a mnohí libertariáni k nemu inklinovali i inklinujú. Samozrejme, možno ho ľahko spochybniť. Čo tí nerozhodní? Čo drogovo závislí? Čo mentálne zaostalí? Čo schizofrenici?  .. a čo trebárs aj tí neurotici?

Aj keď si vezmeme celkom normálnych jedincov, racionálny model stojí na hlinených nohách. Výskumné výsledky Kahnemanna a Tverskeho a ďalších výskumníkov zaoberajúcich sa heuristikami a kognitívnymi zaujatosťami poukázali na to, že každodenne robíme nedokonalé úsudky a rozhodnutia. To viedlo aj k tomu, že kognitívny vedec Herbert Simon vytvoril teóriu ohraničenej racionality ako nástupcu pôvodného modelu.

Vriacu vodu nám k tomu ešte prilieva aj psychoanalýza. Niektorí si možno poviete: tá smiešna pseudoveda? Tento názor nie je vôbec neobvyklý a je aj pomerne tendenčný. O tomto by mohol byť samostatný článok (snáď inokedy), takže to odbijem len tým, že nie nadarmo je psychodynamický prístup dodnes jedným z dvoch velikánov v klinickej praxi (tým druhým je KBT).  Podľa psychoanalýzy je oproti faktorom prostredia a ich racionálnemu spracovaniu hlavným determinantom ľudského správania nevedomie. Čo vlastne je nevedomie? Na to existujú tiež rozličné uhly pohľadu a pravdou je, že psychoanalytici sa príliš neunúvali ho presne definovať a jeho ponímanie sa u nich dosť odlišuje. Ako sa teda z toho vysomárime? Stačí nám pohľad na toho najznámejšieho a najradikálnejšieho – Freuda.

Ak zosúladíme jeho topografický a štrukturálny model mysle, do nevedomia nám kompletne spadá Id (pudová a inštinktívna zložka tvoriaca základ našej motivácie) a z prevažnej časti Superego (morálne zábrany osvojené výchovou a hlavne identifikáciou s rodičom rovnakého pohlavia). Vedomie, kde spadá racionálne Ego zložka a sčasti aj Superego, je len tenkou blanou, ktorá vníma okolitú realitu a dostáva emočné impulzy z Id a Superega, čo vedie pri „víťazstve“ Id k impulzívnym prejavom alebo pri obrane Superega k vnútorným konfliktom. S tými sa vysporadúvajú obranné mechanizmy. Napríklad racionalizácia – flirtoval som so zadanou susedou --> však sa koketne správala a mala veľký výstrih, bolo to len neškodné doberanie atď. Sublimácia – Fero má potrebu konať agresívne --> ide do krčmy sa hádať o politike. A mnohé iné ...

Rozhodnutia a konanie sú z tohto pohľadu dané. Keď si napríklad vezmeme situáciu, keď Id túži po sexuálnom uspokojení a Ego má vybrať objekt, napokon podľa tradičnej psychoanalýzy aj tak vyberie ten objekt, ktorý je najviac podobný primárnemu sexuálnemu objektu z Oidipovského komplexu, takže de facto tu ťažko hovoriť o voľbe. Jedine v prípade, že by sme mali dve rovnako atraktívne objekty (dve ženy podobajúce sa na matku) či v situácii, ktorá nie je natoľko emočne zaťažená (ako napríklad keď sa rozhodujete medzi cereáliami v potravinách), možno hovoriť o racionálnom zvažovaní, ale všetky skutočne dôležité rozhodnutia prebehnú bez neho. Je tu očividný rozpor s racionálnym modelom. Čo to ale mení na veci? Pozrime sa, čo k tomu hovorí Mises:

„Či už je pôvodcom konania starostlivé zvažovanie, vytesnená spomienka alebo potláčané emócie, ovplyvňujúce nás z temných zákutí našej mysle, nemá to žiadny vplyv na základnú povahu konania. Vrah, ktorého nevedomá pohnútka ho vedie k zločinu či neurotik, ktorého vychyľujúce sa správanie laikovi pripadá nezmyselné, oni obaja konajú; obaja konajú za istým účelom. Psychoanalýza nám práveže dokázala, že aj konanie neurotikov či psychopatov sleduje nejaký cieľ, …

To, čo Mises popisuje, je základným teoretickým východiskom praxeológie a nazýva sa axióm konania. Konanie je stále konanie, zamerané na určitý cieľ, ktorý uspokojuje potrebu či viaceré potreby, bez ohľadu na štruktúru a obsah motivácie. Tvrdím, že Mises má pravdu. Aj ak sú naše vedomé racionálne konštrukty o vlastnej motivácii len ilúziou, tak či tak sledujú istý cieľ, dosiahnutie ktorého vedie k uspokojeniu. Princíp slasti a teória utility platia  a vzájomne sa nevylučujú, je však medzi nimi istý rozdiel (viď ďalší odsek). Hoci podľa psychoanalýzy, ale aj podľa vlastných skúseností, sú naše rozhodnutia často výsledkom vnútorných konfliktov, predsa len si napokon vyberieme možnosť, ktorá nás najviac uspokojí alebo sa to aspoň o nej domnievame, čo samo o sebe obvykle stačí.

Je tu síce ale jeden háčik. Človek podľa racionálneho modelu plánuje, ergo vyberá možnosti prospešné dlhodobo. Úžitok je to, čo by sme chceli dosiahnuť pri rozumovom vhľade, je spätý s našou racionalitou. Každý s istou rozumovou kapacitou, ak mu dáte čisto hypotetickú otázku, či si vyberie okamžitý intenzívny pôžitok s následnou frustráciou alebo dlhodobo mierny pôžitok, uprednostní druhú možnosť. Lenže podľa psychoanalýzy má v motivácii prednosť okamžitá slasť, ktorá je zase spätá s našimi inštinktmi (evolučne primárnymi voči rozumu) a je súperiacim princípom voči úžitku. Do istej miery naše racionálne Ego a morálne Superego nám v okamžitej slasti bránia, ale je to náš primárny sklon, ktorému nemožno alebo aspoň ťažko celkom uniknúť zakaždým (tento fakt však zohľadnil jeden ekonóm rakúskej školy, Eugen von Böhm-Bawerk, a nazval ho časová preferencia). K tomu ešte aj Superego máva od nás často absurdné požiadavky ako dôsledok rigídnej výchovy a naše Ego vlastne pochádza  z Id, ktoré v ranom detstve malo frustrovanú potrebu a muselo ju aktívne uspokojiť (tzv. sekundárny proces, konflikt medzi potrebou a realitou ústiaci vo vznik Ega). Takže naše Ego ako akýsi nevyhnutný výtvor v prvých rokoch nášho života má aj dosť obmedzenú kapacitu. Jednoducho povedané, máme iracionálne potreby, ktoré navyše v niektorých prípadoch uspokojujeme aj iracionálnymi spôsobmi! Čo nám teda plynie z tohto?

Napadá nám, že keď ten človek je taký hlúpy, mali by sme mu pomôcť v rozhodovaní. Ako? Kto mu pomôže? Ďalší ľudia? Akí? No predsa takí, čo vedia o jeho iracionalite a vedia aj ako ho nasmerovať k racionalite. Kto to je? No jasné, je to štát a jeho skvelé regulácie! Veď to je samozrejmé! Nuž len ľuďom fixovaným na análne štádium psychosexuálneho vývinu, ktorí trpia obsesiami, kompulziami a zrejme okrem iného asi aj priveľa utrácajú na čistiace prostriedky, štát veľmi nemá ako uľahčiť život. A ak to skúsi, skomplikuje ho pravdepodobne zase iným, napríklad tým u ktorých zlyhal proces identifikácie s rodičom rovnakého pohlavia počas Oidipovského komplexu (alebo niekomu inému). To len strieľam ako príklady z Freudovskej psychoanalýzy, nemusíte ich brať doslovne, ale ak sa vám páčia, tak môžete J. Komu príde klasická psychoanalýza absurdná (vlastne komu nie?), dávam na známosť, že na ňu nadväzujúce smery ako neopsychoanalýza, ego-psychológia či self-psychológia, ktoré tiež majú v sebe zakotvenú paradigmu nevedomia, trošku zjemňujú jeho úlohu spoločne so sexualitou a agresiou, naopak sa viac prikláňajú k oblasti sebaponímania, interpersonálnym vzťahom jednotlivca či existenciálnym otázkam. Každopádne nech vychádzame z akéhokoľvek prúdu hlbinnej psychológie, tak stále nám platí, že ľuďom s určitým problémom nevedomého pôvodu možno pomôcť len individuálne. Je tu však ďalší problém...

 

Lenže tomu sa budem venovať v ďalšej časti! Doposiaľ som sa venoval viac tomu, ako sa má hlbinná psychológia k libertarianizmu. V ďalšej časti viac rozoberiem ako sa k nemu má populárna a akademicky uznávaná kognitívna psychológia.


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.

NITRA

Na R1 budú nové odpočívadlá, plánujú ich navzájom prepojiť

Miesta budú určené aj pre kamióny zásobujúce Jaguar.


Už ste čítali?