O slabých a silných, 2. časť: Mýtus pozitívneho myslenia

Autor: Braňo Uhrecký | 22.9.2013 o 21:10 | Karma článku: 6,67 | Prečítané:  1170x

V prvej časti som sa zaoberal tým ako motivační guru kategorizujú ľudí, aby potom na nich mohli zarábať. Na to sa teraz pokúsim nadviazať, avšak zameriam sa na jednu špecifickejšiu oblasť.

Došiel som minule k záveru, že pokiaľ úspech, ku ktorému sa nás údajne „motivátori“ snažia priviesť, definujeme len podľa vonkajšieho stavu skutočnosti, tak sa sotva dotkneme povrchu a úspech v takom prípade vlastne nemusí ani byť želaný stav. Ak ho definujeme ako kombináciu vnútornej spokojnosti spojenej s určitým objektívnym stavom (napr. výška mzdy, množstvo voľného času atď.), môžu nám nastať určité paradoxy a protirečenia (niekoho napĺňa to, že sa venuje druhu umenia, o ktoré však nie je veľký záujem). A ak definujeme úspech len ako subjektívny stav, tak zistíme, že ide viac-menej len o autosugesciu, ktorá je vlastne celkom zbytočná ak sa nevzťahuje priamo k objektívnej realite. Túto autosugesciu sa snaží jedna oblasť motivačnej literatúry proklamovať tvrdením, že ak si svoj úspech začnete nahovárať, stanete sa aj navonok úspešnejší. Tušíte, o čom je reč?

Presne tak, je to pozitívne myslenie – z reklamného hľadiska najväčšia agenda z oblasti psychológie, ktorá sa dostala do ponímania bežného ľudu. Jeho populárnymi zástupcami nie sú ani tak psychológovia ako skôr osoby, ktoré vedia myšlienky tohto prúdu podať pre široké publikum lákavým a ezoterickým spôsobom. Pozitívna psychológia obzvlášť v takomto plášti má všetky predpoklady nalákať množstvo zákazníkov. Je, ako to už u populárnych záležitostí býva, úžasne jednoduchá, pritom sa ale tvári vedecky. Tí jednoduchší sa nechajú nachytať na tzv. zákon príťažlivosti. Samozrejme, je to geniálna kravina a keď jej zástancovia sa nazývajú odborníkmi na kvantovú fyziku, ostávajú len oči pre plač. Celá pravdivosť teórie začína a končí pri tvrdení, že telo má svoje bioelektromagnetické pole. Všetko ostatné počínajúc frekvenciou elektromagnetických vĺn myšlienok sú voloviny. Potom sa oháňajú napríklad tvrdeniami, že pozitívne mysliaci ľudia sú zdravší a dožívajú sa dlhšieho veku. Je dosť pravdy na tom, že menej stresovaní jedinci majú menej kardiovaskulárnych a iných ťažkostí, avšak je spochybniteľné, že nevyhnutne platí rovnosť: málo vystresovaní = pozitívne mysliaci. Tiež nie je tak celkom pravda, že pozitívne mysliaci sa dožívajú vyššieho veku, lebo síce prirodzenou smrťou umierajú neskôr, avšak pesimisti bývajú v živote opatrnejší, preto vyhýbajú nebezpečným situáciám a niektorým rizikovým faktorom, takže priemerná dĺžka ich života je vyššia.

Je pravda, že existujú ľudia, ktorí vôbec neveria sile svojich myšlienok a schopnosti niečo ovplyvniť, stávajú sa fatalistami. Ich postoj považujem za hlúpy, aj keď sa k nemu nepochybne dopracovali vplyvom svojho okolia a zrejme potrebujú nejaký impulz zvonku, ktorý by ich uviedol späť do života. No úplne rovnako vnímam ľudí na opačnom póle, ktorí zase naivne veria tomu, že myseľ je pánom sveta.

V čom vlastne spočíva efekt pozitívneho myslenia? Je to veľmi šikovný oblb, ktorý si zakladá na našich vedomých obranných mechanizmoch. Okrem spomínaného vsugerovania pocitu všeobecného neúspechu v živote (z minulej časti blogu) si zakladá na spomienkovom optimizme a selektívnom spracovaní dát. Ide o kognitívne zaujatosti (cognitive biases sú terminus technicus v psychológii), ktoré pozorujem u mnohých, ktorí prepadli pozitívnemu mysleniu. Keď už majú vsugerovaný pocit neúspechu (prípadne nedostatočného úspechu), začnú vykonávať praktiky pozitívneho myslenia. Vizualizujú si to, čo chcú dosiahnuť; nahovárajú si, že už to majú; opakovane si čítajú a vnútorným hlasom rozprávajú povzbudzujúce formulky a možno si dokonca aj pred zrkadlom hovoria: „ó, aká som len vzácna éterická bytosť na ceste za úspechmi“. Pritom môžu aj chodiť na web šíriť svoje osvietenie a majú silnú potrebu pôsobiť pred druhými vyrovnane a spokojne. Ak im napíšete, že kniha The Secret je nezmysel a unúvate sa takú samozrejmú vec aj podporiť argumentmi, ich odpoveď môže znieť dokonca až takto: „Ďakujem ti za tvoj názor, cítim sa byť nesmierne obohatený a budem nad tým premýšľať.“

Zatiaľ čo oni sú v domnienke, že týmto šíria harmóniu a pozitívnu energiu, v skutočnosti máte skôr chuť im jednu vylepiť. Sú celkom nastavení vnímať na živote to pozitívne. A práve to je ten problém! S väčšou ľahkosťou prehliadajú negatívne udalosti, ktoré predtým vnímali omnoho viac. Na tom by nebolo nič až tak zlé, lenže má to dva háčiky: 1. vedie ich to obvykle k tomu, že miesto toho, aby začali odlišne tieto udalosti reflektovať a prežívať, ich celkom prehliadajú, 2. myslia si, že vďaka pozitívnemu mysleniu sa negatívne udalosti z ich života vytratili. Objektívne sa kvalita ich života nezlepšila, subjektívne pravdepodobne aj áno, aj keď spochybniteľná je dlhodobosť tohto efektu (to spomeniem ešte o kúsok ďalej).

Sú tu samozrejme určité námietky, ktoré by zástancovia pozitívneho myslenia mali voči predošlému odstavcu a tu ich budem adresovať. Existujú totiž značné rozpory a nejednotnosť v tom, ako prezentujú svoje presvedčenie. Pri námietke, že s hlavou v oblakoch sa svet okolo vás nezmení, len sa z vás stane usmievavý dilino, vám obvykle odpovedia, že si pletiete pozitívne myslenie s niečím iným. Zrazu vám budú tvrdiť, že pozitívne myslenie vlastne znamená, že si negatívne veci až tak nepripúšťate a budúcnosť vidíte ako príležitosť k tomu, že sa vám môže niečo dobré prihodiť a aj robíte niečo pre to. Nie je to už náhodou však realistické myslenie? Prípadne len vaša interpretácia pozitívneho myslenia, ktorá je celkom iná od toho, čo nám predkladajú autori všetkých tých kníh? Aj keby sme akceptovali, že práve toto je pozitívne myslenie, tak pravda je taká, že už len spôsob, akým je v knihách a internetových článkoch prezentované je natoľko povrchný, že niet divu, že ľudia majú sklon so zavretými očami skôr sa len tváriť, že na ich živote je všetko v poriadku a pozitívne, keď toto hnutie neadresuje rôznorodosť jednotlivcov, ich osobnosť a fakticky ju limituje na jej vedomé emócie a myšlienky, aj to len v zmysle pozitívne/negatívne. Prečo, ak ide pozitívnej psychológii o ľudské šťastie, si zakladá na tom, že so vsugerovanou spokojnosťou prichádza aj vonkajší úspech? Pretože bez tohto bodu by len málokto pociťoval potrebu sa o ňu zaujímať. Nie je to ani tak preto, že by ľudia boli materialistickí, ale pretože sú sociálnym prostredím vedení k akceptovaniu konceptu objektívneho úspechu a pretože bez tohto konceptu i pozitívnej psychológie (ktorá si na ňom dosť zakladá) by sami vedeli oveľa lepšie ako žiť plnohodnotný život.

Povrchnosť a gýčovosť pozitívnej psychológie (ktorej starším bratom je humanistická psychológia a tá na tom nie je oveľa lepšie) má ďalekosiahlejšie následky než by sme si boli ochotní pripustiť. Nie je vylúčené, že niektorým jednotlivcom dlhodobo zvýši kvalitu života aj ich výkony, ale za 1. rozhodne nie je univerzálne použiteľná, za 2. pozitívne myslenie je skôr stabilná osobnostná črta, ktorá sa nedá len tak vsugerovať. Viaceré štúdie (Norem, Chang, 2002; Woodstock, 2007) poukazujú na to, že pacientom so závažným somatickým ochorením (napr. rakovina) sa zhoršila spokojnosť so životom po tom, čo boli vedení k pozitívnemu mysleniu. Podobný efekt bol preukázaný u pacientov trpiacich depresiou. Naopak pozitívny efekt bol paradoxne preukázaný aj pri navádzaní negatívneho myslenia (pravdepodobne v takom zmysle, že im dalo pocítiť súcit), hoci ešte viac sa ukázal pri realistickom myslení.

Vysvetlenie na to je dokonale jednoduché (aj keď furt zložitejšie než celá hlavná myšlienka „pozitivistov“). Ľudia, ktorí upadajú do depresií či úzkostných stavov obvykle bývajú dosť sebakritickí, preto majú väčší sklon generovať negatívne myšlienky. Často to bývajú aj ľudia poddajní a ľahko ovplyvniteľní. Keď im niekto povie, že sú neúspešní (tento záver sú ľahko ochotní akceptovať) preto, lebo myslia negatívne, obvykle to vedie k ďalším výčitkám a cítia potrebu myslieť pozitívne. Keďže však sklon ku kritickosti je u nich dosť silný, mávajú s tým ťažkosti. Stane sa, že na určitú dobu dokážu fungovať podľa tyranie pozitívneho myslenia, avšak potom dôsledkom prirodzených sklonov a/alebo privysokých očakávaní vybudovaných pozitívnym prístupom znova generujú negatívne myšlienky, všímajú si to a majú ešte väčšie výčitky a ešte väčšiu potrebu pozitívne myslieť. Miesto prirodzenej, individuálne prispôsobenej osobnej zmeny absolvujú túto tyraniu, ktorá u nich produkuje navyše potrebu myslieť pozitívne, ktorá vedie k väčším výčitkám a vnútorným konfliktom. To nie sú moje výmysly, to je výskumne zistená skutočnosť (+ moja vlastná interpretácia). Mimochodom, keď už je reč o tomto, odporúčam všetkým pozrieť si mimoriadne trefný a zábavný film Kurz negatívneho myslenia.

Potom je tu aj skupina ľudí, ktorí sú tiež sugestibilní, avšak ich nálady sú nestále. Tiež majú sklon ľahko uveriť tomu, že sú neúspešní a skúšajú potom pozitívne myslenie. Práve toto sú tí, ktorým to najčastejšie zaberá a pomáha k životu. Menej reflektívne a neustálené typy sú pravou cieľovou skupinou celého tohto hnutia. Môj názor je však taký, že aj im pozitívne myslenie viac-menej len dáva povrchovú ilúziu zmeny k lepšiemu. Som v tomto trochu staromódny, ale zastávam myšlienku starého dobrého Freuda, že „ego nie je pánom vo svojom dome“ a preto aj takýto ľudia z môjho pohľadu vedomými sugesciami len potláčajú niečo, čo vo vnútri pod povrchom ich správania naďalej ostáva. Ak ste totiž šikovnými pozorovateľmi, ľahko zbadáte na nich ako ľahko sa niekedy (a hoci len chvíľkovo) sami nechajú uniesť negatívnymi emóciami (moje pozorovanie to zatiaľ na každom z nich okrem jedného potvrdilo, pričom ten jeden je jednoducho salámista a má pozitívne myslenie skôr v povahe než by sa ho musel učiť).

Nie je vôbec prekvapivé, že agenda pozitívneho myslenia prerazila najviac v Amerike, kde sa psychológia stala obchodom na potláčanie symptómov a nie riešenie problémov. Amerika je posadnutá úspechom, stačí si pozrieť jeden diel X-factoru a všimnúť si ich šialené adorovanie celebrít a šialenú túžbu tínedžerov stať sa jednou z nich, keď si pred porotou mastia ego nafúkanými vyjadreniami o sebe a rozplačú sa, keď nepostúpia ďalej. Je to ďalší z úkazov toho, ako násilná sugescia delenia ľudí na úspešných a neúspešných (či slabých a silných) vedie k súťaženiu o šťastie a k zníženému sebavedomiu u mnohých jedincov a positive thinking do tejto mozaiky dokonale zapadá. Pozitívne myslenie nie je nič iné ako produkt obohacujúci sa na nedostatkoch súčasného mentálneho nastavenia ľudí, ktoré je nevyhnutne späté s našou kultúrou. V spoločnosti orientovanej na produkt vzniká snaha o objektivizovanie sily resp. úspechu alebo užitočnosti (z môjho pohľadu ekvivalenty všeobecnejšieho pojmu sily) jednotlivcov, ktorá však pre komplexnosť sociálnej reality končí len pri vágnych rámcovaniach. Tie však ľuďom bohato stačia na to, aby akceptovali koncept objektívneho úspechu (hoci aj keď má spočívať v subjektívnej spokojnosti, v skutočnosti spočíva v tom, ako často sa usmievate, aké myšlienky si vsugerujete a čím sa prezentujete navonok) a vedie to k tomu, že väčšina ľudí sa len točí v kruhu a ide za niečím, čo nie je ich vlastné a autentické.

 

Neurolingvistické programovanie? Sounds pretty cool ...

Predstavím ešte jeden prúd z kategórie placebových služieb. Predstavte si, že ani trochu netušíte, čo by neurolingvistické programovanie mohlo byť (predstaviť si to asi nie je tak ťažké J). Čo vo vás ten názov evokuje? Hm, no to bude... bude to asi nejaké strašne sofistikované odvetvie vedy, ktoré by mohlo súvisieť s umelou inteligenciou... alebo také dačo. Skrátka, nejaká hlboká veda o ľudskej mysli, o ktorej budeme neraz ešte počuť. Ak vás takéto niečo napadlo, tak vás trochu sklamem, lebo je to niečo oveľa jednoduchšie. Ide o psychoterapeutickú metódu, ktorá však v samotnej psychológii nemá významné miesto. Hlavne preto, lebo jej vedeckosť a účinnosť sú už skoro od jej vzniku spochybňované. Dobre sa však uchytila v tom tzv. „obchode s osobnostným rastom“. Ide vlastne o neoverené návody k zmenám v myslení doplnené o kognitívno-behaviorálne metódy a pozitívnu psychológiu. Nevylučujem, že niektoré postupy NLP môžu padnúť vhod. Lenže opäť platí, že ide hlavne o mašinu na peniaze, ktorá takisto využíva v určitej miere koncept objektívneho úspechu (často býva využívaný nepriamo, skôr štylizáciou viet a rád do života než tým, že by vám priamo povedali, že ste neúspešní) a tvári sa ako univerzálny návod na život, čiže nepovažuje za potrebné brať do úvahy aj ľudskú individualitu a ísť do jej hĺbky.

Aby som bol zrozumiteľný – netvrdím, že motivačná literatúra, pozitívna psychológia, NLP a ďalšie podobné veci sú len hŕbou nezmyslov. Našli by ste v nich aj užitočné rady, ale museli by ste vyberať čerešničky z blata, pretože ako celok robia podľa mňa viac škody než úžitku. Týmto by som skončil svoje úvahy o tejto oblasti. V ďalšej časti sa zameriam viac na politický aspekt.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.

NITRA

Na R1 budú nové odpočívadlá, plánujú ich navzájom prepojiť

Miesta budú určené aj pre kamióny zásobujúce Jaguar.


Už ste čítali?