O slabých a silných, 1. časť: Demotivačná debilitúra

Autor: Braňo Uhrecký | 21.9.2013 o 14:05 | Karma článku: 9,92 | Prečítané:  709x

Rozhodol som sa, že hneď svoj prvý blog rozdelím na časti, pretože jeho rozsah prekročil moje pôvodné zámery. Budem sa venovať hlboko zakorenenému a pre každého nie ľahko postrehnuteľnému deleniu ľudí na slabých a silných, s ktorým nie je vôbec ťažké sa stretnúť v rôznych jeho variantoch. V našej kultúre, ktorá to prebrala od západu, sa tým obvykle rozumie delenie na úspešných a neúspešných z hľadiska finančného či prípadne popularity. Takéto delenie však nie je podľa mňa nič iné než reklamná kampaň a jeho legitimitu považujem za neobhájiteľnú.

Existujú dvaja hlavní proponenti tohto nezmyslu, ktorí na ňom majú postavenú celú svoju existenciu – socialisti (ľavica v akejkoľvek zvrátenej podobe) a tzv. motivační guru („spisovatelia“ a vydavatelia motivačnej literatúry, prednášajúci v tejto oblasti atď.). Samozrejme, obidve tieto skupiny nám ho prezentujú odlišným spôsobom, keďže sledujú síce tie isté záujmy, teda obohatiť sa finančne i mocensky (iste, niektorí to možno aj myslia ako úprimnú pomoc ľuďom, o to je to smutnejšie), ale sú odkázané na iné prostriedky a tie sa pokúsim podrobiť analýze. V tejto časti začnem tými druhými.

Raz som na Vianoce od mamy dostal dve knihy od slávneho českého motivátora, Iva Tomana. Moja mama má v sebe ten dar netrafiť sa do môjho vkusu a inak to nebolo ani tento krát. Napríklad hneď na zadnej starne obálky knihy Debordelizace hlavy máte napísané: „Průměrný člověk využíva jen asi dvě procenta svého mozkového potenciálu.“

 

Skutočnosť, že táto veta je nepodložený nezmysel, hádam ani nemusím dokazovať a pán Toman si ju s kľudným svedomím len tak napíše, aby prilákal čitateľov. To niečo samo o sebe vypovedá. Ďalej sa nebojí prehlásiť, že 95% ľudí to nikam nedotiahne. Hm, ako to on vlastne vie?  Podľa čoho takéto číslo aspoň približne určil? Treba aspoň Tomanovi uznať, že na rozdiel od bezduchých hlásateľov pozitívneho myslenia aspoň neskĺza k jednej neustále sa opakujúcej poučke a niektoré jeho rady majú skutočne vedecký základ, avšak stále jeho textom chýba komplexnosť, pohľad z viacerých strán. Samozrejme, niekto môže namietať: on predsa hovorí o svojej ceste k úspechu a tá je práve postavená na jednoduchosti. Ale teda, čo to ten úspech vlastne je?

Konkrétne sa zamerajme na to, ako Toman chápe (ne)úspech. Na obálke knihy sa píše:

 

„Máte cíl? Chcete pěšky přejít Evropu? Chcete napsat knihu? Chcete vydělat miliony? Chcete založit charitativní organizaci? Chcete... ?

Pokus opravdu chcete něco dokázat, pak není tak důležité, jaký je váš konkrétní cíl. Ten sa totiž da kdykoli změnit. Také není moc důležitá konkrétní cesta, po ktoré jste vyšli. I ta sa muže časem změnit.“


Takže podľa tohto je to jasné. Toman považuje za úspešných ľudí takých, ktorí idú za svojim cieľom. Znie to pekne. Priam až poeticky. Ale podľa čoho vieme, či tento, henten alebo iný človek ide za svojim cieľom? Aha, pozri, veď len pracuje na pumpe skoro celý život a o nič iné sa nesnaží. Vykašlal sa na svoje ciele, obetoval šancu na dosiahnutie vysnívaného za pohodlie status quo. A čo ak vlastne nikdy iné ambície ani nemal? Bolo by to zvláštne, ale však hádam je to jeho vec. No dobre, tak skúsme okresať našu snahu o objektivizovanie úspechu takýmto ťahom – úspešní sú tí, ktorí majú subjektívny pocit, že sa im darí dosahovať sebou stanovené ciele. Áno, čudný pokus o objektivizáciu skrz subjektívne hodnotenie, ale dá sa to jednoducho uchopiť. Takže drahý čitateľ, polož si prosím otázku: si úspešný? Ak si odpovedal áno, tak potom si. Ak nie, tak nie. Jasné ako facka! ...

Ale počkať! Čo keby som vám tu otázku najprv sformuloval negatívne? To znamená, žeby som ju položil takto: si neúspešný? Odpovedali by ste si významovo takisto ako na pôvodnú verziu? Teraz už určite áno, ale existuje pomerne známy efekt polarity otázky na odpoveď. Aby som nebol ako pán Toman, spomeniem aspoň jednu aktuálnu štúdiu (Zhou, 2013) s 532 respodentmi, ktorým v dotazníku položili otázky týkajúce sa kvality ich života. Zistili, že respondenti so signifikantným rozdielom mali vyššiu tendenciu odpovedať negatívne na negatívne sformulované otázky než odpovedať pozitívne na pozitívne sformulované otázky. Ergo hodnotili svoj život priaznivejšie, ak otázky boli sformulované negatívne. Len tak mimochodom, pán Toman má sklon formulovať vety týkajúce sa (ne)úspechu skôr negatívne, lenže to už je reč prevažne o oznamovacích vetách. Nebudem však z tohto hľadiska rozoberať jeho knihy, nepovažujem to za potrebné.  Kľúčová v jeho demagógii je iná vec.

Každopádne, čo toto pre našu definíciu úspechu znamená? Mohli by sme ľudí rozdeliť takto – tí, ktorí majú jasno v tom, či sú úspešní a tí, ktorí v tom jasno nemajú a sú náchylní k sugesciám. Tak čo s tými druhými? Zdá sa, že sami poriadne nevedia, že o čo im v živote ide a/alebo kde stoja na svojej ceste, takže by sme ich mohli počítať medzi neúspešných. Lenže čo ak im je dobre tak ako sú práve preto, že nezaoberajú príliš svojim životom? Asi to budú ľudia ľahko poddajní voči svojim náladám a svoj život hodnotia podľa toho, ako sa aktuálne cítia. Je v takom prípade úspech totožný so šťastím alebo so spokojnosťou? V tom prípade by mnohí autori motivačnej literatúry neadresovali priamo tú oblasť, ktorú by mali. Alebo čo ak sú tí nerozhodní práve ženy vo svojej perióde a muži, čo sú v poslednej dobe náladoví? Radšej by sme im asi mali túto otázku položiť viackrát za určité časové obdobie. Akú časovú dobu si stanovíme? Akú frekvenciu opýtania sa? Aké si stanovíme kritéria na zaradenie medzi úspešných alebo neúspešných? Ak po dobu aspoň troch mesiacov pred posledným opýtaním budú konzistentne odpovedať áno, tak sú úspešní, inak nie sú. Hm a prečo nie aspoň 5 mesiacov či hoci aj tri roky? A čo ak by ste za tú dobu aj pomysleli, že ste neúspešní, ale ste si práve vtedy tú otázku nepoložili? Ste aj tak úspešní? Viete čo, tých nerozhodných radšej vyhoďme z našej vzorky a ponechajme si tých, ktorí už celé roky majú úplne jasno v tom, či sú úspešní. Čím to je, že nepochybujú o svojom zaradení? Nebude to len nejaká silná autosugescia? Je to celkom možné, čím narážame na tzv. pozitívne myslenie, lenže tomu sa budem venovať v ďalšej časti blogu. Čo ak by ale náhodou ale aj títo na sklonku života alebo v inom období zhodnotili svoj život odlišne? Tak ako to vlastne do prdele je?

Ste úspešní podľa toho, ako sa sami cítite a vnímate, lenže to sú prechodné stavy. Pán Toman a iní sa nám snažia nahovoriť, že vďaka ich radám a technikám sa dostaneme do toho želaného stavu, lenže v skutočnosti nás najprv presviedčajú o tom, že sme neúspešní a teda potrebujeme ich produkt k tomu, aby sme sa stali úspešnými. Kto už raz akceptuje fakt, že 95% ľudí je neúspešných, ten ešte ľahšie akceptuje, že k tej drvivej väčšine aj patrí. Isteže, niekto by mohol namietať, že sebapercepcia a spokojnosť so životom majú do istej miery dynamický charakter, ale u zrelého dospelého človeka by mali byť už relatívne stabilné a ľudia ako pán Toman ponúkajú práve ľuďom, u ktorých sú tieto charakteristiky negatívne alebo nestále, riešenia pre lepší život. Lenže keby to tak bolo, prečo tak úporne pripomínajú svojim čitateľom a poslucháčom (ktorí si to často ani plne neuvedomujú) akí sú neúspešní a porovnávajú ich s tými akože úspešnými?

Predstavme si, že by nám „motivátori“ a médiá nepredkladali toto silené delenie. Ako by asi uspeli? Dovolím si tvrdiť, že bez tohto delenia by väčšina ľudí zvysoka kašlala na cielený „osobnostný rozvoj“, ktorého potrebu sa nám snažia implementovať, aby mohli vytvárať zisk. Musia vám slušne a ohľaduplne nahovoriť, že ste neúspešný opičiak, čo používa len dve percentá svojho mozgu! Ale nebojte sa, stačí keď si zaplatíte za ich knihy, kurzy, prednášky a bude z vás úspešný človek, ktorý využíva najmenej tých 10%! Alebo si to aspoň budete nahovárať... keď už za to utratíte toľké peniaze (jav zvaný kognitívna dizonancia).

Stačí si všimnúť jeden pozoruhodný jav. „Motivátori“ stavajú na tom, že vám vnucujú koncept objektívneho úspechu a presvedčenie, že vy patríte k tým neúspešným (robia to už len tým, že vám presne popisujú a prikazujú, čo máte so svojim životom robiť a už len z toho majú mnohí pocit, že keďže to tak doposiaľ nerobili, asi bude s nimi niečo zle). Pritom príčinou toho, že niekto vôbec niečo také akceptuje je práve to, že mu už predtým bol koncept úspechu vnucovaný a autor ho v ňom viac-menej len utvrdzuje. Je to uzavretý kruh, v ktorom vám „pomoc“ poskytuje samotná príčina toho, prečo sa cítite byť neúspešný. Čo by ľudia robili, keby neexistoval spoločensky stanovený ideál úspechu? Pravdepodobne by robili to, čo im je prirodzené. A ich motivácia by bola oveľa zdravšia, ich stav prospešnejší pre nich samých. A čo je prospešné pre jednotlivca, je prospešnejšie aj spoločensky.


No dobre, takže sme si prešli, čo Toman píše na obálke svojej knihy. Čo však píše o úspechu priamo vo svojej knihe? Nájdete tam štatistiku, z ktorej si asi odvodil, že 95% ľudí to nikam nedotiahne. Z náhodne vybraných 100 ľudí, ktorí sa narodili v ten istý mesiac, je len 1 bohatý a 4 zaistení. Ostatní buď stále pracujú, sú odkázaní na cudziu pomoc alebo sú už po smrti. Popravde na mňa táto štatistika nepôsobí veľmi vierohodne, no oveľa viac ma zaráža skutočnosť, že pán Toman si z toho odvodil, že práve tí zaistení a jeden bohatý to niekam dotiahli. Ako totiž ďalej píše, za úspech považuje vraj to, keď človek zarába prácou, ktorá ho baví, dostatok peňazí na to, aby mal pritom aj voľný čas, počas ktorého sa nemusí myslieť na svoju životnú (rozumej tým hlavne finančnú) situáciu. Hm, tak to je zase niečo trošku odlišné. Skúsme to konfrontovať s tým, čo je napísané na obale knihy, teda že úspešní ľudia sú takí, ktorí idú za svojim cieľmi. Čo ak je cieľom človeka vykonávať charitu a žiť asketicky? Čo ak je jeho cieľom venovať sa druhu umenia, ktoré však nie je veľmi populárne a preto sa na ňom nedá veľmi zarobiť? Nastávajú nám tu isté rozpory. Navyše, predstavme si, že by skutočne väčšina ľudí konečne so sebou niečo spravila a začala používať viac ako 2 percentá svojho mozgu. Boli by potom skoro všetci úspešní? Tí pred nimi by boli zase o niečo úspešnejší a tak by sa nám hranica úspechu posunula, zase by bola ľaťka vyššie, pretože asi vám je jasné, že vaše bohatstvo je vždy len relatívne voči ostatným a istý pomer by ostal v spoločnosti naďalej zachovaný. Ak by sa niektorí vyšvihli vyššie, iní zase pôjdu o niečo nižšie, taká je fyzika. Keby som pokračoval ďalej, odhalil by som ďalšie nesúmernosti v chápaní úspechu u Iva Tomana, ale nepovažujem to za nutné. Jednoducho obsah knihy nám potvrdzuje, že snaha o objektivizovanie sily, úspechu či hodnoty jednotlivca končí jedine pri vágnych a často protirečivých „definíciách“.

Len tak medzi rečou, aj vy ste si všimli, že prevažná časť úspechu tých úspešných je postavená na tom, že píšu knihy a prednášajú o úspechu? Pekne zacyklené, však?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.

NITRA

Na R1 budú nové odpočívadlá, plánujú ich navzájom prepojiť

Miesta budú určené aj pre kamióny zásobujúce Jaguar.


Už ste čítali?